Bratislava sa v piatok 12.4.2024 večer dočkala dlhoočakávaného koncertu charizmatického VILLE VALA, fínskeho lámača ženských sŕdc. Ten sa sem vrátil prvýkrát od roku 2015, avšak tentokrát bez jeho spoluhráčov zo skupiny HIM. Ville totiž po začatí jeho sólovej kariéry stihol vydať album Neon Noir (2023), ktorý získal výborné ohlasy a podobne sú na tom aj jeho koncerty. Po úspešnej minuloročnej šnúre sa rozhodol vyjsť na pódia aj tento rok, no Viedeň, Budapešť ani Praha na pláne neboli. O to viac sa dal predpokladať obrovský záujem práve tu, v Bratislave, kde sa údajne predalo cez 1000 lístkov.
Už od rána pred klubom trpezlivo vyčkávala skupinka nie len slovenských fanúšikov. Hodinu pred oficiálnym otvorením brán sa pred klubom nachádzalo viac, ako 150 ľudí. Verní fanúšikovia s vytetovaným heartagramom, rôzne variácie nafarbených vlasov a prívrženci goth a emo subkultúry taktiež na seba nenechali dlho čakať. Vekové zloženie bolo veľmi pestré, a veľa návštevníkov pravdepodobne ani nezažilo obdobie najväčšej slávy HIM. Napätie začalo rapídne stúpať presne o 19:00, kedy sa otvorili brány. Avšak zaznel povel, ktorým dali príslušníci SBS jasne najavo, aby ľudia ešte nevstupovali. Toto vyústilo do nešťastnej situácie, keďže ľudia, ktorí boli prví na rade ani nepochádzali zo Slovenska a jazyková bariéra zavládla tvrdou rukou. Spustila sa menšia davová psychóza, ľudia sa začali tlačiť dopredu a SBS musela zvládať trocha ťažšiu situáciu. Stresu pridali aj skenery na lístky, ktoré spočiatku nefungovali. Zakrátko však bránami klubu pustili prvých fanúšikov a tento lovemetalový sviatok sa mohol konečne začať. V klube už od otvorenia hrali staré skladby dungeon synth legendy Mortiis, čo ma trochu prekvapilo, ale v samej podstate to celkom pomohlo atmosfére v plniacom sa MMC.
O ôsmej hodine sa na pódiu zjavilo Londýnske duo ZETRA, ktoré výzorom pripomínalo blackmetalovú skupinu z druhej vlny tohto extrémneho žánru. Avšak ich hudba mala od toho ďaleko a dala by sa skôr špecifikovať ako gothic heavy metal/shoegaze. Sála sa teda ponorila do melancholických vôd rozvlnených temnými Britmi. Títo páni však pôsobili menej autenticky, keďže na stage priniesli len klávesy a gitaru. Vokály zneli až moc elektronicky, a bicie s basou boli pustené z backing tracku. Možno by práve pomohlo pribratie ďalších členov, keďže dvaja ľudia, napriek celkom zvláštno-energickej hudbe nepredviedli niečo, čo by pridalo energii na pódiu. V čase ich koncertu už mohlo byť v klube cez 500 návštevníkov a vďaka tomu duo získavalo celkom hlasité odozvy. Mohlo to byť aj tým, že sa na post predskokana hudobne naozaj hodili a to potešilo vzrušený dav. Z času na čas totiž zvyknú byť supporty úplne vytrhnuté z kontextu, a málokedy to dopadne dobre.
Po ich sete už bol klub plný a to bolo cítiť aj vo vzduchu, keďže v MMC pri väčšej účasti býva problém s dýchateľnosťou. To však vôbec neubralo na nálade, pretože o 21:00 zhasli svetlá a rozsvietil sa povestný heartagram, tentokrát s jedným pridaným V. Tu už na seba reakciami nenechalo čakať hlavne ženské obecenstvo a od tej chvíle sme sa naozaj cítili ako na koncerte New Kids On The Block, Backstreet Boys alebo One Direction. Krátko po tom, čo na pódium vyšli členovia doprovodnej kapely sa z tmy vynoril vysoký Fín v úzkom saku a nohaviciach, samotný Ville Valo. Ozvali sa prvé tóny prvej skladby Echolocate Your Love z nového albumu. Publikum reagovalo na novú tvorbu v celku pozitívne, no nedá sa to porovnať so starými skladbami. Hneď po nej totiž skupina spustila prvé tóny Right Here In My Arms a hneď bolo všetkým jasné, kvôli čomu každý prišiel. Ville, napriek tomu, že počas tohto turné hráva vo väčších kluboch, ako je MMC, podal veľmi dobrý výkon a miestami výrazne lepší, ako na iných zastávkach tejto šnúry. Každú jednu výšku, alebo nízky barytón hlasne ocenilo publikum, čo bolo počuť aj vďaka tomu, že koncert nebol zbytočne hlučný.
Setlist bol veľmi dobre premyslený, pretože sa neustále striedali nové skladby so starými, čo ocenila asi väčšina návštevníkov. Aj vďaka tomu je o toto turné taký veľký záujem. Nikto totiž nie je zvedavý na umelcov, ktorí si urobia sólo dráhu a idú si vlastnú ego show, na ktorej zahrajú možno 1-2 staré skladby. Dostalo sa aj na The Kiss Of Dawn, zo špecifickejšieho albumu Venus Doom (2007), zatiaľ čo z Deep Shadows And Brilliant Highlights (2001) nebolo počuť ani jeden kúsok. Pri Heartful Of Ghosts obdržali ľudia v prvých radoch fľašky s vodou, čo sa naozaj nestáva často a oceňujem, že sa niekto zaujímal aj o ako-také pohodlie ľudí, ktorí si to vpredu čestne odstáli. Hneď po nej sa ozvala tajomná klávesová linka, Ville začal spievať „I love your skin oh so white, I love your touch cold as ice, and I love every single tear you cry, I just love the way you’re losing your life…“ a publikum si skôr potichu užívalo túto romantickú baladu a okrem pár jedincov nechali spievať len Villeho. Z nových skladieb najlepšie obstála titulná Neon Noir, ktorá celkom pripomína jeho staršiu tvorbu z pôvodnej kapely. Krátko na to sa ozvala jednoduchá klávesová linka, jeden zo zlatých klincov večera – Join Me In Death. Pravdepodobne najikonickejšia skladba, ktorá HIM zabezpečila svetový úspech a jedna z najhranejších piesní nultých rokov. Tu už to nebolo len o spievaní refrénov, ale fanúšikovia pomohli hviezde večera aj so slohami. Dostalo sa aj na The Funeral Of Hearts z ikonického albumu Love Metal, ktorý minulý rok oslávil dvadsiate výročie svojho vydania.
Publikum, ovalené novými a starými hitmi nestrácalo na živelnosti a môžeme pokojne konštatovať, že Ville má jednu z najlepších fanúšikovských základní. S dlhším a za to metalovejším koncom sa Ville Valo počas posledných tónov Vertigo Eyes stráca z pódia a čoskoro sa vytratí aj jeho kapela. Klub sa ponoril do tmy a ostáva svietiť už len Heartagram, tentokrát na zeleno. Dav si pýta prídavky a tie samozrejme fínsky majster zamilovaných piesní zahrá. Tri prídavky otvorí Killing Loneliness, osvieži nová Baby Lacrimarium a po gitarovom intre sa dostávame ku balade z prvého albumu, When Love And Death Embrace. Tá už jasne napovedá, že koncert sa dostáva do cieľovej roviny. V posledných tónoch skladby sa spevák rýchlo pokloní, poďakuje a stráca sa z pódia, avšak teraz už naposledy. Bratislava zažila silný večer a hodnotím ho nadpriemerne. Villeho výkon ani náhodou nepripomínal umelca v kríze stredného veku. Práveže nadštandardne odohratý koncert napovedá, že tento boh love metalu má svetu ešte stále čo ponúknuť. Uvidíme, čo nám v budúcnosti tento romantik prinesie.
Autor textu: Roman Záhumenský
Foto: Janra
Celý fotoreport ZDE
